Výstavy a vernisáže

MONOGRAMISTA T·D: make up minimalizmu

Uverejnené: 19.05.2022

MONOGRAMISTA T·D
make up minimalizmu

Dezider Tóth (Monogramista T.D.) patrí k výrazným osobnostiam slovenského výtvarného umenia záverečného obdobia druhej polovice 20. storočia. Je autorom, ktorý programovo prekračuje hranice výtvarných žánrov a médií. Venuje sa maľbe, kresbe, ilustrácii, gra...

STANO FILKO: Creating On Paper, Thinking In Space

Uverejnené: 26.04.2022

STANO FILKO
Creating On Paper, Thinking In Space

V roku 2014 získala privátna galéria a zároveň aukčná spoločnosť Art Capital v Bratislave do exkluzívnej správy prakticky celoživotné dielo Stana Filka (1937, Veľká Hradná – 2015, Bratislava). Išlo o mimoriadne obsiahly konvolút diel, ktorý sa v...

PETER KALMUS - VSTUP VOĽNÝ!

Uverejnené: 25.02.2022

„Listujeme v knihách,
hlavami škrtáme o drsné plochy strán
a začíname rozumieť
výstražnej reči živých
zo spoločných hrobov“

Ján Stacho

Umenie a emócie majú k sebe odjakživa veľmi blízko. Umenie nielen emócie vyvoláva, ale je nimi veľmi často aj inšpirované. A to hlavne tými najsilne...

Ján Vasilko - Barokový minimalizmus

Uverejnené: 24.01.2022

Výlet bez plánu cesty

Geometrická maľba svojimi presne definovanými líniami a ostro rezanými tvarmi často inklinuje k racionálnemu uchopeniu výrazových prostriedkov. Usporiadava prvky do systematických kompozícií, podliehajúcich zjavnej či skrytej logike. Budovanie obrazov tak akoby zo svojho princípu redukovalo vplyv náhody a filtrovalo emóciami nabité tóny, ktoré sa stali doménou abstraktného expresionizmu. Samostatná výstava Jána Vasilka v priestoroch galérie Art Capital narúša túto zažitú dichotómiu. Prezentuje najnovšiu podobu tvorby etablovaného maliara, prostredníctvom skôr započatých sérií však dáva divákovi možnosť porovnať ju s jeho inými, možno známejšími polohami.

V umeleckom programe Jána Vasilka dlhodobo rezonuje záujem o geometrický jazyk. Kombinuje a pretvára vizualitu, obklopujúcu moderného človeka: stroje, spotrebiče, súčiastky, architektúru či dizajn. Komplexná, ale presne vyznačená mechanika civilizovaného života sa odráža v repetícii prvkov a sériovosti námetu, čistote a presnosti tvarov podobnej technickým nákresom. V tomto prísnom poli rozohráva Vasilko absurdné drámy, v ktorých sa miešajú protichodné emócie, ostrovtip i kritika. Technické prístroje v nich sa poľudšťujú a stávajú hlavnými protagonistami v tejto hre – alebo by sme mohli povedať, že sú to naopak ľudia, ktorí sa transformujú na stroje?

Tieto východiská tvoria podhubie nového smerovania k voľnej abstrakcii, očistenej od vzťahu k predmetnosti. Vhľad do staršieho spôsobu tvorby na výstave odhaľuje divákovi jeho paradoxné vymedzenie sa i fundamentálne vyrastanie z doterajších koncepčných i technologických postupov.

Jedným z nich je línia ako primárny maliarsky vyjadrovací prostriedok. Dlhé rovné obrysy potrebné pre vytvorenie rôznych industriálnych motívov je nutné rysovať na viackrát. Línia sa tak v procese tvorby objavuje samostatne, oprostená od účelu a konceptu. K jej uvoľneniu v rámci finálnej maľby pristúpil prvýkrát v roku 2007, kedy v rámci kompozície použil niekoľko voľne načrtnutých čiar, ktoré samé o sebe neniesli predmetný význam. Podobne sa význam línií čiastočne rozpúšťa aj v sérii Nepokoje, v ktorej sa obrysy reality zliali do neprehľadnej štrukturálnej zmesi siločiar.

Vasilko pritom líniu nevníma efemérne, ako pohybový záznam či stopu cesty bodu, ale ako pevné prvky, akési stavebné kamene, ktoré ukladá a zároveň tvorí. Oproti mechanickému prenášaniu skice na plátno, kedy sa gro tvorivej činnosti odohráva počas kreácie námetu, emancipuje samotný proces maľby. Tentoraz nekopíruje vopred pripravené cesty, ale stáva sa autentickým hľadaním vyjadrenia tu a teraz.

Ak v geometrickej maľbe náhoda a momentálna intervencia ničia starostlivo rozvrhnutý celok, v tomto type práce ju dopĺňajú o netušený expresívny prvok. Hoci narába „len“ s rovnými čiarami ich rôzna dĺžka, farebnosť, smerovanie a vzájomný kontrast či pomlky medzi nimi sú autonómnym záznamom aktuálneho pocitu či rozpoloženia, svojou intuíciou blízkou k hudobnému komponovaniu. Ako pri tejto činnosti i pre neho hrá dôležitú úlohu rytmus, harmónia, napätie či pauza. Dáva tak vznikať voľným štruktúram v kombinácii horizontálnych i vertikálnych línií, ktoré miestami kontrastne pologeometricky ohraničuje v akejsi ozvene industriálnej matrice, či textúram jednosmerne linkovaných prúžkov, ktorých usporiadanie a vzťahy generujú výraz maľby. Nie sú pokusom o prepis či šifrovanie reality, abecedou, kódom ani technickým zápisom. Hoci môžu vyvolávať množstvo asociácií, fungujú skôr ako Rorschachov test a odhaľujú myšlienkové pozadie interpretujúceho.

Dôraz pritom kladie na akt tvorby, ktorý sa stáva denníkovým záznamom procesu, jedinečnej kombinácie slobodného rozhodnutia ťahu a statusu quo na plátne. Práve ten rozhoduje o konečnom výsledku. Nie je vopred vytýčený, ale zjavuje sa z neho. Do istej miery tak paradoxne v exaktnom jazyku geometrie tematizuje únik pred akousi formou Machenschaftu, riadeným, nalinkovaným prežívaním, ktorého odraz by sme v 20. storočí mohli hľadať v hektike modernity a monotónnej urgencii pásovej výroby, v 21. storočí v to-do listoch, sebaoptimalizačných či navigačných appkách, ktoré naplánujú náš cieľ a krok za krokom nás za ním dovedú. Ján Vasilko je však podľa vlastných slov momentálne na výlete bez mapy a plánu cesty.

Jana Babušiaková

Z dôvodu protipandemických opatrení výstava prebieha v režime OP

Vstup do galérie je aktuálne limitovaný z dôvodu protipandemických nariadení, počas otváracích hodín si po telefonickom kontakte príde po Vás zamestanec galérie a vpustí Vás do budovy.
Za pochopenie ďakujeme.
Prosím volajte na:
Roman Krejčí                       
+421 905 407 741 

Karin Krejčí Schoeferová     
+421 904 223 439 

Igor Krejčí                           
+421 905 618 491

THIS IS THE WAY

Uverejnené: 14.10.2021

JURAJ MELIŠ - KONCEPTUÁLNY SOCHÁR, KRESLIAR A GRAFIK

Uverejnené: 09.06.2020

Narodil sa 13. 7. 1942 v Nových Zámkoch, zomrel 22.11.2016 v Skalici. V rokoch 1960 – 1966 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, na oddelení figurálnej plastiky (prof. Kostka). Po ukončení štúdia zostal žiť a tvoriť v Bratislave, kde si v roku 1976 vytvoril vlastný ateliér. Po roku 1968 mohol oficiálne vystavovať najskôr obmedzene a neskôr vôbec. V období 1970 – 1982 vytvoril šesť albumov vo vlastnom náklade. Prezentoval v nich svoje sochy, reliéfy, kresby či koláže, ktoré nemohol verejne vystaviť. V rokoch 1983 – 1988 pôsobil ako externý pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 1989 bol spoluzakladateľom združenia výtvarníkov Gerulata. V období 1990 – 2007 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Tvorba

Tvorba Juraja Meliša je osobitým príspevkom do súčasného slovenského výtvarného, najmä sochárskeho, umenia. Jeho vizuálny svet je výsostne pôvodný a osobitý, a pritom jasne rozpoznateľný. J. Meliš rezignuje na dva tradičné sochárske postupy, pri ktorých jadro sochy vzniká uberaním alebo pridávaním sochárskeho materiálu, volí cestu voľnej tvarovej skladby, objavuje poéziu stretávania sa nájdených predmetov s novotvarmi. Využíva pritom skôr postupy blízke asambláži ako sochárstvu. Od samého začiatku svojej tvorby J. Meliš reprezentoval antitradičný sochársky program, založený nie na zobrazujúcej tradícii, ale na oslobodzujúcom geste, zdôrazňujúci civilizačné témy. Neraz mu na to stačili nájdené drievko, klinček, kúsok drôtu či plechu. Práve tieto materiály najviac vyhovovali obsahu, forme a „melišovskej“ technike spracovania sochy. J. Meliš je výnimočný práve v schopnosti pretvárať a dotvárať nájdené predmety a materiály, spájať ich do nových celkov a povyšovať ich na umenie. V roku 1970 a 1971 vytvoril cyklus veľkopriestorových inštalácií drevených sôch s názvom Prostredie. O niečo neskôr, v prvej polovici 70. rokov „ortodoxný sochár“ pracoval aj v plošných médiách (najmä koláže, vypaľované drevo, vizuálne texty, grafika) na báze konceptuálnych výtvarných princípov, s častým využívaním lettristických prvkov. Pravdepodobne skúsenosti s touto tvorbou mu umožnili v období 70. a 80. rokov vytvoriť autorsky originálny, na Slovensku ojedinelý výtvarný program, v ktorom konceptuálne princípy transformoval do osobitej sochárskej výpovede. Prejavilo sa to najmä na sochárskej časti cyklov HELP a IDEA (objekty, sochy, reliéfy), kde sa mu podarilo abstraktný a neosobný pojem „idea“ premeniť na veľmi osobnú občiansku výtvarnú výpoveď. Do začiatku 80. rokov v tvorbe J. Meliša sa len sporadicky vyskytuje obraz človeka, skôr ho v tvorbe zaujímali dôsledky jeho činnosti. Tento prístup sa však v prvej polovici 80. rokov dramaticky zmenil. V rokoch 1982 – 1989 vytvoril viacero výnimočných figurálnych, najmä autoportrétnych sochárskych diel v cykle MONOLÓGY, kde pracoval s vlastnou „posmrtnou“ maskou. Je to však figurálna tvorba melišovsky symbolická, prezentujúca jeho vzťah k spoločnosti na báze irónie, sebairónie až grotesknosti, vyjadrujúca postoj „pre spoločnosť som mŕtvy“. V druhej polovici 80. rokov začal pracovať na cykle DIALÓGY ako symbolickom vyjadrení spoločensko-politického „otepľovania“. Po roku 1989, v čase, keď sa uvoľnila umelecká sloboda, ale stratili sa umelecké námety, nemuselo sa v tvorbe J. Meliša nič zásadné meniť, pretože vnútornú, ľudskú i umeleckú slobodu získal už v predchádzajúcom období.

                                                                Igor Krejčí

OĽGA BARTOŠÍKOVÁ: Z ATELIÉRU - OBRAZY A KRESBY (60. ROKY)

Uverejnené: 04.02.2020

Akad. mal. Oľga Bartošíková sa narodila 18. augusta 1922 v Holíči. 1945 – 1950 študovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe maľbu u prof. Jána Želibského. 1957 sa presťahovala s rodinou do Bratislavy. 1958 – 1966 bola členkou Skupiny 4 (V. Kraicová, T. Klimová, J. Čihánková). Od roku 1991 je členkou Spoločnosti voľných výtvarných umelcov. Venuje sa komornej maliarskej tvorbe, kresbe a poézii. 2000 - Jej maliarske diela sú zastúpené v galériách, múzeách a v súkromných zbierkach doma i v zahraničí. 2010 získala ocenenie Trnavského samosprávneho kraja za celoživotné maliarske dielo.

Výstava Z ateliéru /kresby – maľby/ - 60. roky prezentuje výber diel z tematických okruhov – Svet prírody, Kamene, Pomníky, Katedrály, Hlavy, ktoré sú príbehom neustálej premeny. Tušové kresby a olejomaľby (1963) na dnešnej výstave, boli prezentované na prvej výstave maliarky v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave (1963 – 1964). Ústredným motívom je údel človeka, frekventovaný v existenciálnej filozofii a literatúre J.P. Sartra, A. Camusa. Obrazy charakterizuje reliéfne vrstvenie farebnej hmoty s bohatým svetom štruktúr. Evokujú drámu – napätie - tajomno. Tušové kresby perom a štetcom v spleti čiar vytvárajú jedinečný svet štruktúr, ktoré násobia pocit tajomnosti a spolu s obrazmi otvárajú priestor pre meditáciu. Kresba sa stala bytostnou súčasťou maliarky a vzrušujúcou cestou k novým objavom. Kresbové a obrazové cykly Pomníkov (1963) metamorfujú ľudský údel do figúry – pomníka v premenách organického pratvaru balvana, ktorý v maliarskom prejave pripomína radikálne nazeranie na farbu J. Dubuffeta : „ Farby nie sú také dôležité ako si všeobecne myslíme. Dôležitejší je spôsob ich nanášania.“ Jemná línia perom a expresívne vyjadrenie v dotykoch štetca vytvárajú v kresbách svet štruktúr v sieti čiar a bodov, ozvláštnené lavírovaním. Premeny v tých najrozmanitejších podobách sú v cykle Kamene (1963) - v tvare torza v imaginárnej krajine alebo spájané do zaujímavých konfigurácií (Pohyb, Večné kamene, Plávajúce kamene, 1963). Vytvárajú dialóg s obrazmi - Večné kamene a Tragické kamene, 1963 v robustných blokoch, monochromatickej farebnosti a štrukturálnej maľbe. V tom istom čase ju zaujala problematika katedrály o ktorej maliarka pri výbere diel k výstave hovorí: „ Chaos, ktorý sa kdesi snaží ukotviť, sústredil sa do katedrály. Chaos získal presnejšiu formu.“ - Veľká katedrála, 1963, olej, Padajúca katedrála 1965, kombinácia techník. Drámu deštrukcie katedrály umocnila použitím nemaliarskych prostriedkov – prepálených latiek, zakomponovaných do farebnej hmoty. V tušových kresbách podrobuje katedrálu analýze a jej premenám v redukcii jednotlivých článkov, ktoré evokujú zrod, rast a zánik. Experimentovanie s farebnou hmotou v maľbe – reliéfne vrstvenie, vkladanie nemaliarskych prostriedkov – kovových fólií, drevených latiek do farebnej hmoty jej otvorilo cestu k experimentom aj v prácach na papieri. Papier krčením a vodným kúpeľom pretvorila na reliéfnu plochu. Expresívne nanášanie temperových farieb na štruktúrny povrch prekračuje obmedzenia maliarskeho rukopisu. Poriadok a chaos sú spojené s faktúrou papiera tak, ako píše Merleu – Ponty:“ Expresívne pôsobenie farby prestalo byť len prostriedkom, stalo sa objektom ako podkladová plocha a súčasne aj dimenziou, ktorá sama od seba a sama pre seba vytvára identity, rozdiely, textúru, prosto niečo.“ Farebné improvizácie sú oslavou farby a len farby ako v Neustálej premene, 1965, tempera, v ktorej prúdenie čiernych línií vytvára dynamické dráhy so škvrnami a bodmi bez začiatku a konca v kontrapunkte s červenou. Téma Hlavy, bez zámeru portrétovania zostáva svojím mechanizmom záhadou a nevyčerpateľným zdrojom asociácií. Z cyklu kresieb Hlavy, 1965 pripomeňme Sen, 1965. Podoba tváre je iba tušená, zrastená s pozadím ako fragment fresky s bohatými štruktúrami. V maľbe téma Hlavy vytvára galériu vnútorných portrétov, ktoré vychádzajú z asociácií navrstvených v štruktúrach vedomia a podvedomia, filtrujú prúd myšlienok, zobrazený ako extrakt v rôznych podobách a technikách – Portrét, 1963, kombinovaná technika, Bolesť,1963, olej, Mlčanie 1965,kombinovaná technika.

Maliarka v druhej polovici 60. rokov opúšťa svoj svet v maľbách a kresbách s nenapodobiteľnou atmosférou, chvením, nepokojom a neustálou premenou. Záujem orientuje na plošné zobrazenie fragmentov tela a v duchu novej figurácie akcentuje jej charakteristické znaky – multiplikáciu, kvantifikáciu unifikáciu.
Klára Kubíková

VIANOČNÁ ORIGINALITA #5

Uverejnené: 04.12.2019

OTIS LAUBERT: POP-ART MI CHUTÍ

Uverejnené: 13.11.2019

Najlepšie od najlepších #2

Uverejnené: 10.11.2019

Odoberajte novinky E-Mailom